Recenzovať ďalší diel Aaronovitchovej série a zároveň prísť s ochkaním a achkaním, ktoré by vyznelo aspoň trochu originálne, už začína byť trochu problematické. Aká teda bola knižka Šepot podzemí? Podarilo sa autorovi aj tretíkrát lapiť čitateľa do svojich osídiel?
Po Řekách Londýna a Měsíci nad SOHO sa aj do tretice stretávame s mladým a sympatickým Petrom Grantom, šikovným policajtom a čarodejníckym učňom. Tento raz je povolaný k vražde amerického študenta na koľajach londýnskeho metra. Peter a jeho kamoši sa púšťajú do vyšetrovania prípadu, ktorý ich privedie do najhlbších útrob londýnskeho podzemia a k stretnutiu s jeho tajomnými obyvateľmi.
Keď narýchlo preletíte recenzie Aaronovitchovej série, dozviete sa, že jeho knihy zrejú ako víno a každý diel je lepší, ako ten predchádzajúci. Pod toto sa rada podpíšem. Šepot podzemí sa mi páčil naozaj preveľmi. Zdalo sa mi, že autor konečne trochu pribrzdil to zbesilé tempo predchádzajúcich dvoch kníh, kedy som mala občas problém sledovať, kde postavy sú a ako sa tam dopracovali. Šepot podzemí naproti tomu plynie tak akurát. Nie je to žiadna nuda, zároveň sa ale nemusíte v texte vracať dozadu a opakovane čítať niektoré pasáže, aby ste pochopili, o čom je reč. Aspoň ja som to nepotrebovala. Okrem toho Aaronovitch urobil aj akési opakovanie ohľadom kúzel, ktoré naši čarodejníci používajú – Peter znovu vysvetľuje, čo sú to napr. vestigia alebo formy. A keďže opakovanie je matka múdrosti, rozhodne to nebolo na škodu.
Zvolené prostredie londýnskeho metra, kanalizácie a ďalších podzemných zákutí bolo tiež dobrým ťahom. Je totiž dostatočne tajomné samo o sebe, preto je pre čarodejnícke fantasy ako stvorené. Aaronovitchove opisy sú navyše také dobré, že si viete dokonale predstaviť klaustrofobické chodby, úzke tunely, tmu a smrad panujúci tam dole. Celkom protiklad k zasneženému vianočnému Londýnu, ktorý tvorí kulisu pre dej odohrávajúci sa na povrchu. A funguje dobre.
Čo sa týka postáv, veľmi sa mi páči to, ako sa diel od dielu vyvíjajú. Hoci Nightingale na môj vkus stále dostáva málo priestoru, z Petra sa postupne stáva ostrieľaný a skúsený čarodej a vyšetrovateľ, pôsobí vyzretejšie a sebavedomejšie. Stále ostáva sympatickou postavou so zmyslom pre humor, rovnako ako Leslie. Humor je vôbec dôležitou súčasťou tejto série, i keď je skôr nenápadný a skrytý. Stále fungujú postavy Riek, ktoré miešajú karty aj v Šepote podzemí a som si istá, že o nich budeme počuť naďalej. Aaronovitchov svet je jednoducho kompaktný.
Po tretí krát teda musím u seba konštatovať nadšenie a pretrvávajúcu chuť pustiť sa do ďalších dobrodružstiev Petra Granta. Ostatne, štvrtý diel – Prokleté domovy – som prezieravo podarovala Dantemu k meninám. Len tak pre istotu.
