Dnešný príspevok bude o knižke Okamžik všeho od americkej autorky Shelly Kingovej. S touto pani som až do týchto čias nemala žiadnu osobnú skúsenosť, preto som do čítania išla ako do veľkého neznáma. Oplatilo sa?
Okamžik všeho sa odvíja okolo hlavnej hrdinky Maggie, ktorú vykopli z jej práce v Silicon Valley, preto si kráti dni ponevieraním sa po antikvariáte jej kamaráta Huga a čítaním lacných milostných románov. Jedného dňa sa k nej dostane kniha, v ktorej si dvaja neznámi návštevníci antikvariátu píšu milostné odkazy. Pre Maggie sa tým začína dosť bláznivý kolotoč, počas ktorého sa snaží dať do poriadku vlastný život, zachrániť krachujúci antikvariát a vypátrať tajomných dopisovateľov. Podľa tohto popisu to vyzerá na celkom fajn čítanie, však? Alebo nie?
Zapátrala som na Goodreads a zistila som, že v prípade knižky Okamžik všeho existujú v podstate dva tábory čitateľov. Prvá skupina je z knižky nadšená, ospevuje ju až do neba a má pocit, že nikdy nič lepšie nečítala. Druhá skupina, kam musím zaradiť aj sama seba, má z tohto románu výrazne rozpačitejšie pocity. A najhoršie je, že človek vlastne ani poriadne nevie, prečo ho tá kniha k takýmto pocitom priviedla. Čítalo sa to ľahko a rýchlo, bolo to dobre napísané, odohrávalo sa to v knihofilsky atraktívnom prostredí antikvariátu, postavy boli dosť pestré… Ale zároveň tomu niečo chýbalo. Ťažko sa to priamo pomenúva, ale skúsim vám priblížiť, čo vadilo mne.
Hlavná hrdinka. Maggie bola pre mňa ako čitateľa dosť čudná postava. Nezodpovedná, ľahkovážna, chaotička, pôsobila na mňa dojmom povaľača bez ambícii a budúcnosti, flegmatika, ktoré mu jedno, čo sa s ním stane. A toto vyznie možno absurdne, pretože v knihe o tom nebola ani najmenšia zmienka, ale nadobudla som z nej pocit, že má doma určite neporiadok. Vlastne som mala taký pocit takmer zo všetkých ľudí v tej knihe. Neviem presne, čo vo mne tento dojem vyvolalo, možno to boli opisy zovňajšku postáv, ktoré autorka použila. Viem však, že si ťažko budujem vzťah k hrdinom, ktorých vnímam ako zanedbaných vlastnou vinou. A presne taká bola v mojich očiach Maggie. Celkovému dojmu veľmi nepomohlo ani to, že sa autorka rozhodla zabiť jedinú postavu, ktorá mi bola úprimne sympatická. Deju to možno dodalo na tragike a ľudskosti, pre mňa ako čitateľa to ale bola ďalšia komplikácia v súvislosti s knihou, ktorá to mala už aj tak nahnuté.
Aj medziľudské vzťahy, ktoré sa autorka rozhodla pre svoje postavy vybudovať, boli pre mňa dosť čudné. Nikto, na koho si teraz dokážem spomenúť, nemal normálny funkčný vzťah alebo rodinu. Boli tam homosexuáli hrajúci rôzne podivné vzťahové hry, ľudia vo vzťahoch z nutnosti, osamelé a stratené duše, postavy s paranoidnými fóbiami z lásky. Celkovo dosť podivná zostava. Možno aj z toho som získala ten dojem, že sú všetci bordelári. Lebo nikto z nich si nespravil poriadok vo vlastnom živote.
Okamžik všeho bol teda skôr sklamaním. Knižka prezentovaná ako balzam pre dušu každého knihomola sa v tomto smere u mňa vôbec neosvedčila. Moja knihomolská duša totiž mohla byť šťastná len z toho, že sa to celé odohráva v prostredí antikvariátu. Inak nijaké zvláštne nadšenie milovníka kníh nenastalo (v porovnaní napríklad s knihou Čtenáři z Broken Wheel doporučují, ktorú mám rozčítanú teraz a recenziu na ňu tu nájdete o pár týždňov). Na Goodreads som jej udelila 3 hviezdičky, čo je podľa mňa adekvátne – nebol to úplný prepadák, ale ani knižka, ku ktorej by som sa chcela vrátiť skôr ako na dôchodku. No kto vie, čo sa stane, ak sa rozhodnete prečítať si ju sami. Možno sa zaradíte do druhého tábora, medzi úprimných nadšencov. A keďže ja som všeobecne dobrá osoba, aj by som vám to priala. Pretože nič nemrzí tak, ako čas strávený nad knihou, ktorá sa človeku nepáči. Držím palce.
